1.9.2010

Naše dobrodružstvo letného tábora KIKILAND sa začalo na železničnej stanici 23. augusta. Tu sme sa všetci stretli. Spolu sme sa viezli vlakom do nádherných Kremnických vrchov, kde sme potom strávili desať dní.

 V deň príchodu nás čakalo len vybaľovanie,  zoznamovanie sa a rozdeľovanie do oddielov. Spočiatku som sa obávala, no obavy okamžite zmizli. S mojím spoluvedúcim sme ťahali za jeden povraz a keď sme potrebovali niečo vyriešiť, riešili sme to spolu a nie poza chrbát druhého. Už tento deň nám naznačoval, že nás čaká veľa zábavy a kopec nových zážitkov, na ktoré budeme ešte dlho spomínať.

Prebudenie v praveku 

Naše cestovanie v čase začalo hneď na druhý deň, keď sa deti preniesli do čias praveku a zobudili ich „praví“ pravekí ľudia. My vedúci sme si to všetko perfektne pripravili a deti vstávali z posteli za podivných zvukov. Nechýbalo ani vyťahovanie z postele za nohu. Mali sme pravidlá, ktoré platili počas celého dňa, napríklad, keď ste za niekým prišli, mali ste ho buchnúť po pleci a pozdraviť pravekým zvukom. Deti mali možnosť vidieť aspoň sčasti, ako to vtedy vyzeralo.

Prechod od stredoveku až po súčasnosť

Postupne sme prechádzali každým jedným obdobím Pravek, Starovek, Stredovek, Renesancia, Barok, Klasicizmus, Romantizmus až súčasnosť. Nachádzali sme sa v období Caesara, kedy sme sa zdravili pozdravom Ave. V Baroku sme pri jedle museli šepkať. Neskôr nás prišiel z minulosti navštíviť „markíz zo Zvolena“ v podobe nášho vedúceho. Nachádzali sme sa v období kedy žili šľachtici, kedy sa nosilo honosné oblečenie, dokonca sme mali veľkú stredovekú hostinu, na ktorej si najviac pochutnal náš pán kaplán, ktorý tam s nami boli po celý tábor.

Nevyhli sme sa ani záplavám

K jednému z nezabudnuteľných zážitkov patrila aj prietrž mračien a následne vyliaty potok, ktorý narobil v malej dedinke veľký rozruch  a dosť veľké škody. Myslím, že nikto z nás, čo sme tam boli, potopu ešte naživo nevidel. Všade okolo nás bola voda. Tiekla po cestách, po lúkach, zaplavila nám aj ihrisko. Vedúci, teda len chlapci, sa vybrali do dediny pozrieť sa, či sa niekomu niečo vážne nestalo a či netreba pomáhať. A my dievčatá sme ostali v tábore s deťmi a robili sme im program. Ako skončila potopa? Všetci z dediny boli v poriadku a nič vážne sa nestalo.

Ďakujeme

Keďže potom bolo všade veľmi mokro aj na druhý deň, nemohli sme robiť niektoré aktivity, lebo deti nemali dobrú obuv.  A tak sa našiel rýchly a štedrý sponzor. Dostali sme do premočeného a  zablateného počasia od firmy Vulkan a.s. z Partizánskeho ten najlepší sponzorský dar – gumáky. Za to im aj touto cestou veľmi pekne ďakujú hlavne deti, ktoré ich potom vyskúšali aj na nočnej hre, kde ich aj poriadne zablátili.

Na záver

V Lúčkach sa tento rok zišli naozaj skvelí ľudia, tak ako deti aj vedúci, ktorí tvorili zohraný tím. Bolo to vidieť nielen na hrách a scénkach, ktoré sme pripravovali, ale aj na atmosfére, ktorú sme pre deti vytvárali.

Počas celého tábora sme mohli sledovať ako sa vzťahy medzi ľuďmi menia. Úplne neznámi ľudia sa stávali vašimi veľmi dobrými priateľmi. Najprv nesmelé otázky a pohľady do očí vystriedali neskôr dlhé rozhovory. Najkrajšie bolo, ako sme sa na začiatku obávali a potom odchádzali so slzami v očiach a stala sa z nás partia ľudí, ktorí sa dokázali navzájom podržať a pomôcť si. Ďakujeme všetkým deťom, že vytvorili dobrú partiu a nerobili medzi sebou rozdiel. Ďalším finančným sponzorom bol aj projekt STV, ktorý pomohol deťom zo sociálne slabších rodín prežiť s nami dobrodružstvo Kikilandu.

V tábore Kikiland som bola prvýkrát. Nevedela som, čo ma tam presne čaká, nepoznala som ľudí, ktorí tam idú, ale odchádzala som len s tými najlepšími spomienkami a s kopou nových priateľov.

Autorka reportáže: oddielová vedúca Weve